Tento týždeň sa v Bratislave konala predvolebná debata k voľbách do Európskeho parlamentu, ktorú organizoval Hospodársky a sociálny výbor SR a Európsky hospodársky a sociálny výbor (EHSV). Jej účastníci – Viliam Karas (KDH), Branislav Ondruš (HLAS – sociálna demokracia), Ján Oravec (SaS), Katarína Roth Neveďalová (SMER-SDD) a Lucia Yar (Progresívne Slovensko) diskutovali o nasledujúcich okruhoch otázok:
- Harmonizácia pracovného práva
- Umelá inteligencia
- 4-dňový pracovný týždeň
- Poľnohospodárska politika
Diskusiu moderoval Adam Zavřel a odvysiela ju televízia JOJ 24.
Harmonizácia pracovného práva
Keďže harmonizácia je dlhodobo prebiehajúci proces, a my postupne preberáme európske smernice do národnej legislatívy, v tejto otázke medzi diskutujúcimi panovala viac-menej zhoda. Určité výhrady vyjadril Ján Oravec, ktorý upozornil na to, že prirýchla harmonizácia môže poškodiť slovenskú ekonomiku.
Lucia Yar uviedla, že PS je za odstraňovanie všetkých bariér na pracovnom trhu, no „absolútna harmonizácia nie je momentálne na programe dňa.“ Podľa jej slov je potrebné sústrediť sa predovšetkým na otázky týkajúce sa uznávania vysokoškolských diplomov a pracovnej mobility.
Branislav Ondruš zdôraznil, že ide najmä o to, aby slovenskí pracovníci mali rovnaké práva a ochranu ako pracovníci v iných členských krajinách únie. Najmä tých západných, kde sú práva na vyššej úrovni ako na Slovensku. „Ide o to, aby sa neuplatňovali dvojité štandardy. Je to veľmi dôležitá súčasť EÚ, lebo EÚ nie je len úniou kapitálu ale aj úniou, ktorá slúži ľudom.“
Katarína Roth Neveďalová uviedla, že nielen naši pracovníci, ktorí pracujú v iných členských krajinách EÚ majú oproblémy ale aj niektoré firmy pôsobiace na Slovensku porušujú práva zamestnancov.
Podľa Ján Oravca by sme mali harmonizovať predovšetkým technické štandardy. Na druhej strane podľa neho „rýchle nabiehanie na jednotnú vysokú úroveň ochrany zamestnancov, či už ide o minimálnu mzdu alebo iné parametre sociálnej politiky, je v prospech starých členských štátov EÚ, ktoré sú na vyššej ekonomickej úrovni. Tam musíme zvažovať, aký to bude mať dopad na konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky.“
Viliam Karas povedal, že „pre kresťanskú demokraciu je otázka sociálnej spravodlivosti principiálnou témou. „Vítame mnohé minimálne štandardy, ktoré nás EÚ núti prijať, no na druhej strane každé opatrenie musí byť udržateľné.“ Bývalý minister spravodlivosti je rád, že medzi zamestnávateľmi a odbormi u nás prebieha normálny dialóg a ľudia nie sú na uliciach.
Umelá inteligencia
Hoci EÚ ako prvá na svete prijala legislatívu týkajúcu sa umelej inteligencie (AI), téma akým spôsobom regulovať AI, aby ste ochránili zamestnancov a tí neprichádzali o prácu, je nanajvýš aktuálna.
Podľa Branislava Ondruša AI nevytláča zamestnancov, naopak technologické inovácie je treba využiť v prospech ľudí, keďže bez nich by nebolo možné ani zavedenie 4-dňového pracovného týždňa: „V skutočnosti, posledných 200 rokov sme svedkami technologického pokroku, no ten nepriniesol ohrozenie pracovných miest, len zmenu. Ak technológie pomôžu zvyšovať produktivitu práca, a budú z toho profitovať všetci, nielen majitelia firiem ale aj zamestnanci, tak je to v poriadku.“ Podľa štátneho tajomníka ministerstva práce ide o to, aby sme dokázali pripravovať ľudí na nové pracovné pozície a tí sa následne dokázali flexibilne presunúť do iných oblastí.
Europoslankyňa Katarína Roth Neveďalová si myslí, že na rýchlo sa meniaci pracovný trh by mal adekvátne reagovať aj vzdelávací systém: „Kým naši rodičia zmenili zamestnanie možno 1-2-krát za život, naša generácia 5-7-krát, tak nastupujúca generácie ho bude meniť oveľa viackrát. Preto je dôležité celoživotné vzdelávanie.“
Ján Oravec uviedol, že AI nie je nepriateľom manuálne pracujúcich ľudí, ale oveľa viac ohrozuje tých, čo sa živia duševnou prácou napr. právnikov. „Preto treba zmeniť vzdelávací systém tak, aby naše deti a vnuci boli schopní zmeniť za život aj 10 zamestnaní.“
Viliam Karas nastolil otázku kto nás ochráni pred „veľkým bratom“. „Preto som privítal, že sme prijali akt o AI. Chráňme hodnotu človeka – je to výzva, aby nás toto naše vlastné dieťa neusmrtilo, aby nás AI neprerástla.“ Zároveň upozornil, že AI nie je neomylná a uviedol príklad z USA, kde si AI vymyslela judikát najvyššieho súdu. Preto bude nutné kontrolovať aj AI.
4-dnový pracovný týždeň
O skracovaní pracovného času sa v Európe diskutuje už niekoľko rokov. Niektoré krajiny, ako napr. Francúzsko, sú už veľmi blízko k 4-dňovému pracovnému týždňu.
Podľa Lucie Yar sa túto tému podarí presadiť len tak, že ju raz štát uzákoní, podobne ako v r. 1918 skrátil pracovný čas na 8 hodín, resp. v r. 1968 zrušil pracovnú sobotu.
Podľa Branislava Ondruša sme k takémuto kroku relatívne blízko. Ide len o to, aby sa podarilo udržať produktivitu práce. „Ak za 4 dni ľudia vyprodukujú to isté ako za 5 dní, nie je najmenší dôvod, aby sme nepracovali 4 dni,“ povedal. Preto je nutné podporiť modernizáciu Slovenska: „Je nevyhnutné urobiť dve opatrenia: presadzovať skracovanie pracovného času a lepšie odmeňovanie pracovníkov. Len tak sa podarí vyvinúť dostatočný tlak na podniky, aby sa inovovali. Keď nebudú pod tlakom – bude tu lacná pracovná sila, ktorá bude ochotná pracovať veľa hodín, tak sa nič nezmení.“
Katarína Roth Neveďalová upozornila, že pri niektorých povolaniach, napr. pri učiteľoch– to má svoje úskalia resp., že v niektorých povolaniach máme nedostatok zamestnancov. Napriek tomu je presvedčená, že cesta vedie tadiaľto: „Aj v minulosti si ľudia možno nevedeli predstaviť, že budú pracovať menej ako 12 hodín a menej ako 6 dní v týždni, a dnes je to realitou.“
Ján Oravec si však myslí, že skracovanie pracovného času je populistická téma, lebo znie veľmi ľúbilo: „Kto by nechcel 4-dňovy pracovný týždeň?“ Upozornil však na to, že napr. v Ázii uvažujú o 6-dňovom pracovnom týždni. Vzhľadom na to, že objem ekonomiky závisí od počtu ľudí a počtu odpracovaných hodín, tak po zavedení 4-dňového pracovného týždňa bude Európa ťahať za kratší koniec: „EÚ je v konkurenčnom boji s Áziou a my si strelíme do kolena.“
Úpadok európskej ekonomiky ilustroval aj na štatistike. Tá v r. 1980 tvorila až štvrtinu svetovej ekonomiky, no odvtedy jej význam neustále klesá. „V r. 2040 to bude jednociferné číslo a takýmito návrhmi škodíme sami sebe,“ myslí si ekonóm.
Viliam Karas nevidí žiadnu prekážku na zavedenie 4-dňového pracovného týždňa. Zároveň by sme však podľa neho mali venovať pozornosť aj tzv. o otrockej práci, ktorá sa objavuje v EÚ a tomu, že Európa aj Slovensko vymiera. Kľúčová je preto otázka: aké opatrenia by sme mali prijať na podporu pôrodnosti? Na záver povedal: „Skracovanie pracovného času musí ísť ruka v ruke s technologickým rozvojom a udržateľnosťou! Robme veci radšej evolučne ako revolučne!“
Na slová Jána Oravca reagoval Branislav Ondruš, podľa ktorého riešenie ako za brániť dumpingu z Ázie je jednoduché: „Zavedieme sociálne a ekologické clá, ktoré odstránia znevýhodnenie európskych producentov. Oravec mu oponoval: „Technológie sú veľmi dôležité, ale kombinácia počtu ľudí a počtu odpracovaných hodín nedokáže kompenzovať žiadna technológia.“
Poľnohospodárska politika
Diskutujúci sa v záverečnom bloku zhodli v tom, že najväčší problém pre slovenské poľnohospodárstvo predstavuje skutočnosť, že stále existujú veľké rozdiely v priamych platbách medzi starými a novými členskými krajinami a to i napriek tomu, že sme si nedávno pripomenuli už 20. výročie vstupu do EÚ. „V r. 2004 nám síce hovorili, že pri ďalšom finančnom rámci to už bude vyrovnané, no žiaľ k tomu evidentne nedôjde ani v r. 2027,“ poznamenal Ján Oravec.
Viliam Karas zdôraznil, že je v záujme Slovenska, aby bola potravinovo sebestačná. Podľa Kataríny Roth Neveďalovej preto musíme začať diverzifikovať našu poľnohospodársku produkciu a potravinárstvo, aby sme boli sebestační.
Branislav Ondruš uviedol, že sa mu nepáčilo, že Ján Figeľ pri našom vstupe do EÚ vyrokoval nevýhodné podmienky pre slovenských poľnohospodárov a najmä to, že v dohodách nebol jasne stanovený harmonogram, kedy sa podmienky pre slovenských poľnohospodárov vyrovnajú s podmienkami západoeurópskych farmárov.
Podľa Lucie Yar by sme mali zefektívniť rozdeľovania priamych platieb, pretože je to na Slovensku obrovský problém.
Viliam Karas je zasa presvedčený, že za nevyplatenie platieb nemôžeme obviňovať Brusel, lebo „absolútnu zodpovednosť za to má naša vláda, tá predchádzajúca ako aj tá súčasná. Nie je predsa možné, aby sme mali peniaze a nedokázali ich alokovať. To sme nezvládli.“
